Susedia. Tých si občas nevyberáme. Poznáte to, niektorí vám lezú na nervy, o iných ani len neviete a potom sú takí čo s vami vychádzajú vynikajúco a niekedy sa dokonca stanú vašimi dobrými priateľmi. Sú však naozaj podstatní. Hlavne keď sa plánujete niekde, dlhodobo usídliť. Predsa len, sused nepriateľ nie je najlepšia kombinácia bývania na celý život, no nie? Prečo to tak ale je? Prečo sú aj takí, ktorý vám bývanie dokážu znepríjemňovať pomaly každučký deň? Zas je to však len o ľuďoch ich povahe a mentalite. Veď povedzme si na rovinu koľký z vás majú alebo mali susedov, ktorým ak ste zazvonili či náhodou nemajú požičať vajíčko alebo nejaké náradie, tak vám s úsmevom vyhoveli. Dnes to už ani nie je v "móde". Veď si zbehnete do potravín, či domácich potrieb, ktoré sú 24/7. Načo by ste zvonili u susedov. Ešte by vám pri trochu šťastia neotvorili alebo tresli dverami. V tom horšom prípade by to mohlo skončiť horšie. Je už málo takýchto susedov, vlastne každým rokom čoraz menej, čo je podľa mňa veľká škoda. Prečo sme k sebe vlastne takí, prečo máme potreby robiť napriek tým, s ktorými vlastne strávime polovicu alebo v niektorých prípadoch aj viac ako polovicu života. Sused je predsa niekto, kto vás bude sprevádzať nejaké tie roky. Ak teda nie ste prelietavý tvor, čo nemá potrebu usadiť sa ;) aj keď aj tam máte susedov, len teda krátkodobých. Prečo som sa vlastne dostala k tejto téme? Sami teraz máme už nejakú dobu susedov, najomníkov, mladý pár... aspoň teda myslím, lebo kamarátov/tiek sa tam zomelie ako keby tam bývala celá vysoká škola. Nevedia sa správať, jednoducho ako keby ich nik doma neučil, že v paneláku človek nie je sám a nemôže si robiť čo chce. Prr to neznamená, že v dome áno. Ono totižto existuje určitý kódex, malý, nepísaný. Nebudem predstať spalovať lístie na záhrade, keď jasne vidím, že suseda od vedľa práve vyložila biele vyprané prádlo. Nebudem predsa vŕtať po 22ej v noci do stieh alebo o 3tej ráno sa hádať tak, že to počuje pol paneláku. Lenže, nie každý to tak vníma. Dokonca sú ľudia, ktorý vám úmyselne začnú robiť napriek. Prečo?! Prečo sme k sebe takí a nedokáže byť na seba milší. Vzájomne si pomáhať a spolunažívať. Čím to je, že sa to za tie roky, takto zmenilo, vykryštalizovalo v takéto zlo. Viem, že nie každý je takýto ale predsa len, tých ľudí je každým rokom viac. Každý sa stará len o seba. Ľudia sú čím ďalej drzejší a bez ohľaduplnosti, či už v uliciach, MHD, práci....
Ja viem dnes som to poňala asi trochu depresívne ale to som nechcela. Chcela som len na to poukázať a dať vám možnosť zamyslieť sa či už nad sebou alebo vašimi susedmi. Možno práve dnes, keď čítate tento článok je deň kedy by ste si mali opäť nájsť cestu k svojim susedom. Stačí nejakými drobnými krôčikmi. Hlavne prosím, buďme k sebe milší a nemyslime len na seba. Nenadávajme, že žijeme v skazenom svete ale snažme sa ho malými krokmi zmeniť. Pretože všetko začína od nás, pokiaľ preto neurobíme nič my, tak to nemôžeme žiadať od druhých a zároveň nemáme právo na to nadávať.
Práve preto dnes keď čítate tento článok spravte niečo, preto aby sme boli k sebe milší. Pomôžte tej svojej susede, keď ju vidíte ako sa tepeší s veľkým nákup do vchodu a ledva si vie otvoriť dvere. Pomôžte mamičke s kočíkom, keď sa trápi s nastupovaním do MHD alebo jednoducho nemajte potrebu byť všade prvý a bezducho sa niekam tlačiť. Možno sa pýtate čo ma to tak pochytilo. Úprimne? Ako si sa zlomilo dve posledné situácie čo som zažila. Jednou boli tak známi naši študentský susedia, ktorý si jednoducho myslia že oni sú svet a v byte sa môže robiť čo len chce. Druhá však bola pre mňa kúsok viac dojímavá a zamýšľajúca sa nad týmto uponáhľaným životom. V momente keď som ako vždy utekala na poštu aby som stihla odoslať zásielky v mojom uponáhľanom živote, ma oslovila staršia pani. Či jej nepomôžem s nákupom, ako si neodhadla váhu tašky a prišlo jej nevoľno, nevládala už. Na 5 sek. som veru zaváhala ale nakoniec som pomohla. (pozn. ten nákup bol fakt ťažký aj na mňa, och) prešli sme pár krokov k bytovke kde bývala, trasa krátka ale trvalo predsa len dlhšie tým jej staručkým tempom. Na záver mi úprimne a od srdca poďakovala. Vtip je v tom, že poštu som bez problémov stihla. Popravde ma zamrzelo, moje sekundové sebecké správanie a prinútilo ma trochu premýšľať. Nad sebou, nad ľuďmi okolo mňa a nad všetkých okolo. K čomu je dobré byť zamyslený sám do seba a všemožne sa všade ponáhľať. Niečo sa odvtedy vo mne zmenilo (alebo je to možno tým slnkom neviem) no snažím, sa život brať s ľahkosťou a nepatriť už k tým rozlietaným ľudom, ktorý sa ponáhľajú aj keď nie je dôvod. Naučila som sa každý deň vnímať pozitívne a nekaziť si deň tým miestami až zatrpknutým okolím. Na moje prekvapenie mi to už pekných pár mesiacov ide. Dokonca kým som sa dostala k dokončeniu tohto článku aj nepríjemný susedia sa odsťahovali, prišiel nám sem (asi) nový usmievavý pár s bábätkom, ktorý naozaj vie čo je slušnosť. Takže naozaj stačí len pozitívne myslieť brať život s ľahkosťou a byť k sebe milý.
***
S ľahkosťou som brala aj dnešný outfit, ktorý patrí medzi moje naj kombo cez týždeň alebo keď sa mi jednoducho nechce vymýšľať. Košeľa, ktorú som si zamilovala hneď ako mi prišla kvôli materiálu a jemnej výšivke. K tomu džínsy s vyšším pásom a odstrihnutým spodkom (to by som nebola ja keby aspoň niečo nechcela prerobiť). Milovanou bundičkou od drahého, ktorá už slúži nejaký ten rok a metalickými teniskami. Tie sú mimochodom moje druhé tenisky v poradí a poviem vám tak mäkučké boty som ešte naozaj nemala. Viete ako si som od minulého roka objavila čaro pohodlných tenisiek a vďaka tomu prešla od pláteniek k nim. Na moje milované Novesty som ale nezanevrela. Inak všimli ste si, že na to ako nie som zarytý fanda trendov, ich v tejto kombinácii mám rovno dva? Áno, presne tak, výšivka a metalické farby. Tie sú aktuálnymi trendy tejto jari, leta a vyzerá to tak, že aj blížiacej jesene a zimy. Na mňa je už toho v obchodoch trochu viac ako by som túžila vidieť ale na uliciach som až tak ten boom nepostrehla. Ale viete keď je niekto na zlatú vyťažený tak ako ja, čo s ním. Košeľa ma pri kúpe skôr zaujala pásikmi (tie nikdy neomrzia) a hlavne oversize prevedením, ako nejakou výšivkou aj keď uznávam, tento roztomilý detail je na nej fakt super. Mám inak pocit, že vekom na mňa prišla pohodlnosť a preferujem viac veci voľnejšie, než obtiahnuté. No mám ešte pár verných kúskov z čias keď som nosila všetko obtiahnuté, tak možno nabudúce uvidíte aj také niečo na mne :D Poďme ešte späť k outfitu, lebo to by som nebola ja keby som to celé s niečím neozvláštnila. Tak som si musela dať kus elegantné náušky, k tomu moje druhé najobľúbenejšie okuliare ala lenon a secondhandový vintage batôžtek, ktorý má už čo-to odžité. No odnesie toho stále pomerne dosť. Na dnes sa teda s vami lúčim a nezabúdajte buďme k sebe navzájom milší ;)
PS: to chlpaté zlatíčko nie je môj Max ;) ale zlatíčko čo sa chcelo len trochu pomojkať
